Kto necestoval mimo Európy, mal by tak urobiť. Človek si uvedomí, že Slovensko je bohatá a dobre fungujúca krajina. Ja som išiel do Nepálu, ktorý je 30. najchudobnejšiou krajinou na svete. Ale tento článok nebude len o chudobe, ale aj o krásnych horách, o mojich zážitkoch, o náboženstve a zmysle života, vesmíru a všetkého.

Do Nepálu sme sa vybrali, spolu s rodičmi a pár známymi, v malej skupinke, prejsť okruh okolo Manaslu, 8. najvyššej hory sveta. Už prílet do Káthmandu, hlavného mesta Nepálu, je zaujímavý, letíte tesne ponad kopce a terasovité políčka a zrazu pristanete uprostred veľkomesta. Mesto má 3 milióny obyvateľov a je to chaotická zmes tesne natlačených domov, pavučina káblov a mravenisko ľudí motoriek a áut. Káthmandu nemá verejnú dopravu preto sa topí v smogu a katastrofálnych dopravných zápchach. Zo vzduchu na ulici vás štípu oči, mnohí domáci nosia rúšky, aby sa aspoň trochu chránili pred špinavým ovzduším.

Inak je v meste niekoľko pamätihodností. Chrám Pasupathi je hinduistickým pútnym miestom a tiež slúži ako pohrebisko. Na brehu rieky spaľujú zosnulých, keď zhorí drevená hranica s mŕtvym, prach zmetú do rieky a kolobeh života sa začína odznova. V rieke stoja male deti ktoré vyberajú kusy nespáleného dreva a magnetmi hľadajú cenné ozdoby. Po chráme sa preháňa tlupa opíc – makakov. Mladé makaky, ktoré ešte nevedia skákať a behať, sa zavesia na brucho matky a tam sa pevne držia. Aj pri budhistickej stúpe Swoyambhu žijú opice spolu s lenivými psami, zato budhistický chrám Boudhanath okupujú holuby.

Budhizmus a hinduizmus majú niekoľko podobností, čas plynie v kruhu, človek zomrie a narodí sa ako nová bytosť. Skutky, ktoré koná, to, ako sa správal v minulom živote, karma, ovplyvňuje, v akom postavení sa narodí v živote budúcom. Človek by mal konať dobré skutky a nemal by ubližovať živým tvorom, pretože každá živá bytosť má dušu. Budhizmus vraví, že človek sa takto môže oslobodiť z cyklu utrpenia a dosiahnuť nirvánu – večnú blaženosť. Budhisti sa modlia za mier a pokoj, spievajú mantry a celkovo ich filozofia je dobrá, nenásilná (realita nie je vždy taká ružová – napríklad v Mjanmarsku budhisti vraždia tisíce ľudí iného náboženstva). Hinduisti majú tisícky bohov a ich reinkarnácii, hinduistické obrady sú hlučnejšie a ich náboženstvo je pre cudzinca rovnako chaotické ako celá Indická kultúra.

Z Káthmandu sme sa vydali džípom do hôr. Cesta je to vzdialenosťou krátka, ale pomalá. Auto najskôr ide po „highway“, kľukatej ale dobre udržovanej ceste. Premávka je hustá, každú chvíľu sa predbieha, prudko brzdí a všade sú šialení motorkári. Rýchlosť cca 60 kilometrov za hodinu je aj tak viac, ako by bolo bezpečné. Po odbočení na menšiu cestu je už predbiehanie ťažšie, autá sa míňajú o centimetre. Okolo obeda džíp odbočí na skutočnú cestu do hôr, ktorá prudko stúpa a kľukatí sa, bez asfaltu, zato s krásnym výhľadom na ryžové polia. Džíp víri prach a auto drkoce na kameňoch, rýchlosť cca 10 km za hodinu. Večer vystupujeme z džípu, cesta pre autá sa končí – 150 kilometrov za 8 hodín.

Všetky ďalšie dediny po ceste sú prístupné len peši, na oslovi alebo vrtuľníkom. Auto sa tam nedostane, krajna je hornatá a ťažko prístupná. Údolie je husto obývané, po chodníku chodia miestni, veselo nás zdravia „Namasté“ – to je pozdrav po nepálsky. Po chodníku idú početné karavány oslov, vezú všetko možné: cement, ryžu, sliepky. Dozvedáme sa, že keď ide osol, treba sa postaviť na stranu ku kopcu, inak vás osol môže zhodiť do priepasti.

Na mieste, kde sa stavia nová cesta, odstreľujú skaly a bager ich zhadzuje dole z kopca. Stavenisko obchádzame po plochom, vyschnutom koryte rieky, okolo zrovna ide karavána oslov. Zhora padá veľký balvan, osly sa splašia, rozbehnú sa v panike na všetky strany a jeden z nich silno zráža môjho otca na zem, ten má našťastie iba jemné odreniny.

Máme dvoch sprievodcov a troch nosičov. Hlavný sprievodca Ningmar je mierne pupkatý tridsiatnik, veselý Nepálčan, má rád pivo a rozpráva dobrou angličtinou. Druhý sprievodca je v mojom veku, tiež sa vie baviť a často sa usmieva ako väčšina Nepálcov. Angličtinu má horšiu, ale dohovoríme sa, a aj keď je tiež ženatý, v každej dedine balí nejakú dievku. Nosiči nevedia po anglicky. Nosičov sme dostali z cestovnej kancelárie a spôsobujú vo mne rozpaky, pretože je mi trápne nechať si nosiť ruksak, keď denne prejdeme možno 15 kilometrov. Vo väčších výškach, kde sa ťažko dýcha, ale ich pomoc ocením.

Do Nepálu sa chodí na jar alebo na jeseň, cez leto prichádza monzún, to je obdobie dažďov, kedy stále prší a mnohé cesty sú neschodné. Teraz je obdobie sucha a vidiečania v nížine práve zberali prvú úrodu ryže. Mechanizácia nie je a tak sa všetko robí ručne, ženy kosákom kosia ryžu, dobytok ju podupe a vymláti. Deti sú na poli hrajú sa alebo pasú dobytok, takto to fungovalo na Slovensku pred 150 rokmi. Najhoršiu robotu robia staré vdovy, ktoré kladivkami ručne rozbíjajú kameň na stavebný štrk. Okrem chudoby krajinu trápia zemetrasenia a zosuvy pôdy. Pri poslednom veľkom zemetrasení zahynulo 9000 ľudí, základný tábor pod Everestom zasiahla lavína vyvolaná zemetrasením a dedinu Langtang zrovnal celú so zemou zosun kameňov, ostal jediný dom. (viac)

Napriek všetkej chudobe a pohromám, Nepálčania sú veselí ľudia, často sa usmievajú. Z mojej skúsenosti sú poctiví a slušní, nestretol som sa s pokusom o podvod. Obchodníci ponúkajú tovar normálnym spôsobom a nesnažia sa vás manipulovať. Skrátka Nepálčania ako ľudia ma príjemne prekvapili.

Nová doba už prišla aj sem, takže domáci majú elektrinu a mobilné telefóny. Prílev turistov spôsobil stavebné eldorádo, tí, čo robia s turistami, zarábajú a ich životná úroveň sa dramaticky zlepšuje. Odvrátenou stranou je odlesňovanie a znečistenie, plasty a priemyslené obaly sa hádžu do rieky na chodník alebo do jaskyne. Všade sú plastové odpadky. Ak chcete byť dobrý turista, odporúčam minimalizovať množstvo plastového odpadu a radšej si kúpiť filter na vodu namiesto jednorázovo balenej vody.

Dostali sme sa vyššie do hôr, kde žijú Tibetské kmene. Je tu chladno, na lúkach sa pasú krížence jakov. Cesta prechádza cez budhistické modlitebné brány. Sú tu kláštory, mnísi v červených habitoch, ešte teenageri v lese rúbu drevo. Na ubytovniach spíme v spacákoch a kedže v noci je teplota pod nulou, v nevykúrenej izbe je nám zima. Vzduch je suchý a začína sa prejavovať nedostatok kyslíka.

Poslednú noc pred vrcholom výletu spíme v stane, je mínus 16 stupňov a fúka vietor. Vstávame 3:30, neuveriteľne jasne vidno hviezdy. Pre organizmus nezvyknutý na výšku je každý krok boj, vo výške 5000 metrov nad morom je zhruba o polovicu menej vzduchu, preto kráčame pomaly a lapáme po dychu. Nedostatok kyslíka sa prejavuje aj nechuťou jesť a bolesťou hlavy. Miestni sú zvyknutí, kráčajú s ľahkosťou, s výškou nemajú problém.

Svitá, sedemtisícové hory pokryté večným snehom vrhajú tieň na kamennú pustatinu, kráčame po kraji zamrznutého jazera, fúka vietor a na každý krok treba dva nádychy. Na vrchole priesmyku je slnko, nastáva úľava z dosiahnutia vrcholu 5100 metrov nad morom. Odtiaľ už len zostupujeme dole, dýcha sa nám čoraz ľahšie. Vraciame sa do tepla a pohodlia.

Nepál je krehká demokracia, len nedávno, v roku 2006 sa skončila občianska vojna proti maoistickým povstalcom. V krajine dlho vládol kráľ, ale incident, kedy šialený princ vyvražil v paláci členov kráľovskej rodiny, prispel k pádu monarchie. Na párty kráľovskej rodiny údajne opitý a hašišom nadrogovaný korunný princ v hneve zastrelil 9 členov kráľovskej rodiny vrátane kráľa a potom sa sám zabil. Na trón sa dostal brat kráľovraha, ktorý sa náhodou na párty nenachádzal, čo podnietilo vznik teórií o tom, či naozaj išlo o náhodu a či sa v skutočnosti všetko neodohralo úplne inak. Nový kráľ v roku 2008 stratil všetku moc. (viac)

Cestou späť do Káthmandu sme svedkami predvolebnej kampane. Ľudia sa na voľby vracajú domov, preto je ťažké zohnať dopravu. Po uliciach jazdia autá s tlampačmi, vyvesujú sa vlajky a miestny politik obieha voličov – na motorke po prašných cestách, v obleku s kravatou a sakom. Voľby sú tu vážna vec. Skoro tak vážna ako svadba. Nepálska svadba trvá aspoň 4 dni, všetci ženy majú farebné šaty, sú obvešané zlatými šperkami. Ľudia jedia a hodujú, skrátka je to drahé a honostné.

Odlietame z krajny krásnych hôr, strmých údolí, z krajny smogu, prachu, špiny a chudoby ale aj z krajiny milých ľudí, ktorí sa vedia tešiť zo života. Medzipristátie v Dubaji je ako na inej planéte, nablýskané pozlátko mrakodrapov a umelých ostrovov. Nakoniec pristávame na Slovensku, doma, v krásnej krajne kde každý frfle, ako zle sa máme. Samozrejme stále je čo zlepšovať, mali by sme bojovať proti korupcii a tak ďalej, ale uvedomme si ako málo stačí ku šťastiu.

Kedže sa ma všetci pýtajú, ako bolo na Erazme v Bergene, bolo dobre. Ale zhrnúť to jedným slovom sa nedá, tak som sa rozhodol napísať blog.

Bergen leží v Nórsku, v zálive na pobreží Atlantického oceánu, mesto je o niečo väčšie ako Košice. Je známe automatmi na dáždniky a tým, že tam často prší.

Do Bergenu som prišiel na pol roka študovať na NHH – Norwegian school of economics. Škola začína v polovici augusta, takže presun zo slnečnej 30+ Bratislavy do Bergenu s 15 stupňami a zamračenou oblohou bol vcelku šok. Navyše mi v autobuse jedna pani omylom zobrala môj kufor (potom ma našla), prvú noc som nemal kľúče od izby, nefungoval internet a kedže som bol dva týždne po operácii, nemohol som nosiť kufre (ďakujem za pomoc Juro). Takže začiatok nič moc, ale čoskoro sa všetko zlepšilo.

Prvý týždeň bol „welcome week“, teda spoznávanie mesta a ľudí. Pripravili nám fakt skvelý program – párty, výlety a tak podobne. Napríklad výlet loďou na malý ostrov. Síce pršalo, ale rozbalili sme celtu a grilovali. Alebo podivná mestká hra, ktorej súčasťou bolo ragby s rybou (neskončila dobre tá ryba), a samozrejme grilovanie v daždi. Nóri hovoria: „nie je zlé počasie, si len zle oblečený“.

Škola a bývanie

Škola sa mi strašne páčila, a nie preto, že sídli v peknej modernej budove. Aj na Matfyze je kvalitná výučba a skvelí učitelia, ale zameranie výučby EFM na Matfyze je príliš teoretické a príliš matematické. Preto som si vybral najmä nematematické predmety.

Developement economics, o tom, ako sa žije v rozvojových krajinách, kam smerujú a čo je dôvodom, že niektoré krajiny sú tak chudobné.

Cases in change management, na ktorom sme v skupine písali prípadové štúdie. Každá štúdia mala maximálny rozsah 5 strán, čo bolo veľmi málo, tým pádom sme museli rozmýšľať, čo je podstatné a čo nie. Páči sa mi také obmedzenie, lebo výsledkom je, že človek musí nad textom oveľa viac rozmýšľať ako keby mal neobmedzený priestor.

Energy, Resource and Enviromental industrial sector, kde učili len externí prednášajúci z praxe. Jeden týždeň prednášal šéf energetickej spoločnosti Vattenfall, iný riaditeľka burzy s elektrinou a tak podobne. Práve takýchto predmetov by malo byť na Matfyze viac.

Dynamic pricing and revenue optimalization, o metódach, ako stanoviť optimálnu cenu produktu. Môj jediný matematický predmet.

Nórčina. Asi je mi nanič vedieť po nórsky, ale učila to taká milá a energetická pani, že som nemohol odolať. Navyše nórčina je veľmi jednoduchý jazyk (s výnimkou výslovnosti).

Ešte vám poviem o skúškach. Veľký dôraz sa kládol na objektivitu. Na písomnej skúške alebo pri odovzdávaní prác študent nepísal svoje meno, ale písal anonymné číslo, aby hodnotiaci nevedel, koho prácu opravuje. Na niektorých predmetoch práce nehodnotil vyučujúci, ale špeciálny hodnotiteľ, ktorý dostal od učiteľa manuál, ako má hodnotiť. Na ústnej skúške bola okrem učiteľky aj ďalšia hodnotiteľka, aby bola skúška objektívna. Takisto sa prísne kontrolovalo podvádzanie.

Intrák bol luxusný, samostatná izba s vlastnou kúpeľňou, 5 minút peši od školy a od lesa, len keby nastál viac ako 400 euro na mesiac.

Nóri a Nórsko

Vo všeobecnosti sú Nóri veľmi milí ľudia, vždy sa vám snažia pomôcť. Autá na prechode vám vždy zastavia. Autobusár vás počká. Skrátka ľudia sa tam správajú ku sebe krajšie ako my na Slovensku. Radi športujú a chodia do prírody. Sú hrdí na svoju krajinu, ale zároveň veľmi tolerantní. Máme sa od nich čo učiť.

Hovorí sa, že Nóri nie sú veľmi zhovorčiví a že sú nekomunikatívni introverti. Asi je to pravda, ale iba kým nezačnú piť. Nóri sa vedia ožrať fakt strašne. A to napriek tomu, že v bežnom obchode nepredávajú tvrdý alkohol, ten sa dá kúpiť len v špeciálnych štátnych obchodoch. V bežnom obchode je iba pivo, alebo veľmi slabý alkohol. Alkohol je veľmi drahý, plechovka piva v obchode stojí aspoň 3 eurá, ale v bare aj 5-6 euro.

Nórsko je pre cudzincov extrémne drahá krajina. Niektorí nenórski študenti to riešili vyberaním kontajneru pri supermarkete, čo mimochodom nie je až taký zlý nápad ako to znie na prvé počutie. Supermarkety totiž zvyknú vyhadzovať ešte dobré veci, napríklad preto, že nevyzerajú pekne alebo sú blízko dátumu trvanlivosti. Napríklad vyhodia večer všetko pečivo, pretože ráno príde nové. Rozsah takéhoto plytvania a vyhadzovania ešte dobrých potravín je neuveriteľne veľký, takže takéto vyberanie kontajnerov nielen šetrí peniaze, ale aj životné prostredie. Ničmenej ja som to nerobil, lebo som sa hanbil, radšej som zarábal na zbere prázdnych plechoviek.

Aj vďaka ropným náleziskám v severnom mori je Nórsko jednou z najbohatších krajín sveta. Zisky z ťažby odkladajú do štátneho ropného fondu na dobu, keď skončí ťažba. Na každého Nóra pripadá vo fonde približne 150 000 euro (spočítané z hodnoty fondu feb.2015). Napriek tomu, že sú Nóri strašne bohatí, nie je to na nich vidieť. Nemajú vo zvyku dávať na obdiv svoje bohatstvo. Napríklad autá: v Bratislave je veľa luxusných áut, v Bergene skoro žiadne (svoj podiel na tom majú aj vysoké dane).

Voľný čas

Dve najlepšie veci boli turistika a jachting. O turistických výletoch sa dozviete v špeciálnom článku, takže len v skratke – príroda je úžasná. Bergen je trochu blbé miesto na jachting, keďže okolo sú hory, preto je v zátoke často bezvetrie. Napriek tomu ma plachtenie bavilo.

Bergenské pamätihodnosti

Každý rok pred Vianocami postavia v Bergene perníkové mestečko. Domácnosti, školy a škôlky, deti aj dospelí pečú perníkové domčeky a potom z nich postavia úchvatné mesto. Jeden rok sa stalo, že istý mladík sa opil a celé mestečko zničil. Bol tak ožratý, že nevedel, čo robí a rozbúral 1000 perníkových domčekov. Keď sa ráno zobudil a uvedomil si, akú škodu napáchal, musel sa cítiť hrozne, lebo celý Bergen ho nenávidel. Všetko ale dopadlo dobre, mladík napísal list obyvateľom, v ktorom sa ospravedlnil za svoje konanie a spoločne postavili nové perníkové mestečko. (viac tu)

V Bergenskom akváriu ma zaujali tučniaky. Samce tučniakov sa predháňajú v tom, kto bude mať vo svojom hniezde viac kameňov. Kto má najviac kameňov, je najväčší pán. Akonáhle nejaký tučniak skočí do vody zaplávať si, ostatné mu kradnú kamene z hniezda. Mimochodom majú tam jeden homosexuálny tučniacky pár.

Prečitajte si aj o mojich výletoch po Nórsku:
Bergen – výlety

V tomto článku vám poviem o svojich výletoch v Nórsku, ďalší článok o Bergene nájdete tu:
Polrok v Bergene

Trolltunga – prvý pokus

Trolltunga je Nórskym svätým grálom výletníkov kvôli jednej skale, ktorá vyčnieva vysoko nad hlbokou priepasťou. Každý tam chce ísť, aby mal cool fotku, ako sedí na skale a pod ním stovky metrov ničoty. Tak aj ja som sa dohodol s dvoma Poľkami, Talianom a Američanom, že si požičiame auto a pôjdeme na Trolltungu. Bolo 4:30 ráno a s Poľkami sme čakali na Taliana a Američana. Neprišli, Talian bol na párty, opil sa, a nemohol ísť, lebo mal opicu. Američan by aj mohol, ale dohodol sa s Talianom, že ho Talian zobudí, čo Talian neurobil, preto Američan zaspal. Tak sme išli iba 3. Po 20 minútach sa nám pokazilo auto, a tak sa náš prvý výlet skončil v autopožičovni na letisku.

Troltunga – druhý pokus

Druhý krát som šiel s Belgičanmi a Tajwancom a dopadlo to skvele.

Kjerag

Kjerag je ďalšia cool fotogenická skala s fjordom pod ňou. Kedže sa nachádza asi 200 kilometrov južne od Bergenu, prenajali sme si auto a chatku v miestnom kempe. Cesta z Bergenu na juh je zaujímavá, lebo vedie krásnou prírodou popri mori. Na trase sú dve miesta, kde treba nasadnúť na trajekt a aj preto trvá asi 5 hodín. Môžete si predstaviť, že Slovensko by postihla biblická potopa, ktorá by zaplavila všetky doliny a tak by postavili cestu na hrebeni Nízkych Tatier. Z Donovalov do Starého Smokovca by sa išlo loďou – takto nejako vyzerá nórska krajina.

Flamská železnica a Sognefjorden

Norway in a nutshell je výlet pre tých, ktorým sa nechce chodiť peši. Veziete sa vlakom, autobusom, loďou, vlakom a ďalším vlakom a po ceste uvidíte najväčší a najkrajší fjord v celom Nórsku – Sognefjord.

Herdla

Na počiatku 2. svetovej vojny dobyli Nemci celé Nórsko, a kedže sa báli britskej invázie, postavili okolo Bergenu masívne opevnenia. Jednu pevnosť sme sa vybrali pozrieť do Herdly.

Dedina Herdla je na malom ostrove (Herdla) a je to úplná paža. V autobuse sme boli iba ja, môj kamarát Mišo a vodič. Chceli sme vidieť múzeum. Múzeum bolo zatvorené, správca múzea nikde, na telefóne hlucho, tak sme si pozreli pevnosti a bunkre. Bohužiaľ dovnútra sa nedalo dostať, lebo časť bunkrov stále používa nórska armáda. Po 2 hodinách sme stretli skupinku Nórov, jedni z mála ľudí, čo sme tam stretli. „Weather today is really good“ povedal nám Nór pri pohľade na zamračenú oblohu. Skúšal volať známemu, či nevie, kde je správca múzea. Do múzea sme sa síce nedostali, ale snaha sa cení.

Fjell a ďalšie pevnosti

Z Bergenu spravili nacisti nedobytné mesto obklopené sústavou pevností. Asi najzaujímavejšia je pevnosť Fjell, podzemný bunker pre stovky vojakov. Hlavná palebná sila pevnosti bola 1000 ton vážiaca delová veža z bojovej lode Gneisenau s troma hlavňami. Delová veža tam už nie je, ale v podzemí sa nachádza múzeum.

Viac o pevnosti Fjell

Pozrite si aj:
Polrok v Bergene