Kto necestoval mimo Európy, mal by tak urobiť. Človek si uvedomí, že Slovensko je bohatá a dobre fungujúca krajina. Ja som išiel do Nepálu, ktorý je 30. najchudobnejšiou krajinou na svete. Ale tento článok nebude len o chudobe, ale aj o krásnych horách, o mojich zážitkoch, o náboženstve a zmysle života, vesmíru a všetkého.
Do Nepálu sme sa vybrali, spolu s rodičmi a pár známymi, v malej skupinke, prejsť okruh okolo Manaslu, 8. najvyššej hory sveta. Už prílet do Káthmandu, hlavného mesta Nepálu, je zaujímavý, letíte tesne ponad kopce a terasovité políčka a zrazu pristanete uprostred veľkomesta. Mesto má 3 milióny obyvateľov a je to chaotická zmes tesne natlačených domov, pavučina káblov a mravenisko ľudí motoriek a áut. Káthmandu nemá verejnú dopravu preto sa topí v smogu a katastrofálnych dopravných zápchach. Zo vzduchu na ulici vás štípu oči, mnohí domáci nosia rúšky, aby sa aspoň trochu chránili pred špinavým ovzduším.
Inak je v meste niekoľko pamätihodností. Chrám Pasupathi je hinduistickým pútnym miestom a tiež slúži ako pohrebisko. Na brehu rieky spaľujú zosnulých, keď zhorí drevená hranica s mŕtvym, prach zmetú do rieky a kolobeh života sa začína odznova. V rieke stoja male deti ktoré vyberajú kusy nespáleného dreva a magnetmi hľadajú cenné ozdoby. Po chráme sa preháňa tlupa opíc – makakov. Mladé makaky, ktoré ešte nevedia skákať a behať, sa zavesia na brucho matky a tam sa pevne držia. Aj pri budhistickej stúpe Swoyambhu žijú opice spolu s lenivými psami, zato budhistický chrám Boudhanath okupujú holuby.
Budhizmus a hinduizmus majú niekoľko podobností, čas plynie v kruhu, človek zomrie a narodí sa ako nová bytosť. Skutky, ktoré koná, to, ako sa správal v minulom živote, karma, ovplyvňuje, v akom postavení sa narodí v živote budúcom. Človek by mal konať dobré skutky a nemal by ubližovať živým tvorom, pretože každá živá bytosť má dušu. Budhizmus vraví, že človek sa takto môže oslobodiť z cyklu utrpenia a dosiahnuť nirvánu – večnú blaženosť. Budhisti sa modlia za mier a pokoj, spievajú mantry a celkovo ich filozofia je dobrá, nenásilná (realita nie je vždy taká ružová – napríklad v Mjanmarsku budhisti vraždia tisíce ľudí iného náboženstva). Hinduisti majú tisícky bohov a ich reinkarnácii, hinduistické obrady sú hlučnejšie a ich náboženstvo je pre cudzinca rovnako chaotické ako celá Indická kultúra.
Z Káthmandu sme sa vydali džípom do hôr. Cesta je to vzdialenosťou krátka, ale pomalá. Auto najskôr ide po „highway“, kľukatej ale dobre udržovanej ceste. Premávka je hustá, každú chvíľu sa predbieha, prudko brzdí a všade sú šialení motorkári. Rýchlosť cca 60 kilometrov za hodinu je aj tak viac, ako by bolo bezpečné. Po odbočení na menšiu cestu je už predbiehanie ťažšie, autá sa míňajú o centimetre. Okolo obeda džíp odbočí na skutočnú cestu do hôr, ktorá prudko stúpa a kľukatí sa, bez asfaltu, zato s krásnym výhľadom na ryžové polia. Džíp víri prach a auto drkoce na kameňoch, rýchlosť cca 10 km za hodinu. Večer vystupujeme z džípu, cesta pre autá sa končí – 150 kilometrov za 8 hodín.
Všetky ďalšie dediny po ceste sú prístupné len peši, na oslovi alebo vrtuľníkom. Auto sa tam nedostane, krajna je hornatá a ťažko prístupná. Údolie je husto obývané, po chodníku chodia miestni, veselo nás zdravia „Namasté“ – to je pozdrav po nepálsky. Po chodníku idú početné karavány oslov, vezú všetko možné: cement, ryžu, sliepky. Dozvedáme sa, že keď ide osol, treba sa postaviť na stranu ku kopcu, inak vás osol môže zhodiť do priepasti.
Na mieste, kde sa stavia nová cesta, odstreľujú skaly a bager ich zhadzuje dole z kopca. Stavenisko obchádzame po plochom, vyschnutom koryte rieky, okolo zrovna ide karavána oslov. Zhora padá veľký balvan, osly sa splašia, rozbehnú sa v panike na všetky strany a jeden z nich silno zráža môjho otca na zem, ten má našťastie iba jemné odreniny.
Máme dvoch sprievodcov a troch nosičov. Hlavný sprievodca Ningmar je mierne pupkatý tridsiatnik, veselý Nepálčan, má rád pivo a rozpráva dobrou angličtinou. Druhý sprievodca je v mojom veku, tiež sa vie baviť a často sa usmieva ako väčšina Nepálcov. Angličtinu má horšiu, ale dohovoríme sa, a aj keď je tiež ženatý, v každej dedine balí nejakú dievku. Nosiči nevedia po anglicky. Nosičov sme dostali z cestovnej kancelárie a spôsobujú vo mne rozpaky, pretože je mi trápne nechať si nosiť ruksak, keď denne prejdeme možno 15 kilometrov. Vo väčších výškach, kde sa ťažko dýcha, ale ich pomoc ocením.
Do Nepálu sa chodí na jar alebo na jeseň, cez leto prichádza monzún, to je obdobie dažďov, kedy stále prší a mnohé cesty sú neschodné. Teraz je obdobie sucha a vidiečania v nížine práve zberali prvú úrodu ryže. Mechanizácia nie je a tak sa všetko robí ručne, ženy kosákom kosia ryžu, dobytok ju podupe a vymláti. Deti sú na poli hrajú sa alebo pasú dobytok, takto to fungovalo na Slovensku pred 150 rokmi. Najhoršiu robotu robia staré vdovy, ktoré kladivkami ručne rozbíjajú kameň na stavebný štrk. Okrem chudoby krajinu trápia zemetrasenia a zosuvy pôdy. Pri poslednom veľkom zemetrasení zahynulo 9000 ľudí, základný tábor pod Everestom zasiahla lavína vyvolaná zemetrasením a dedinu Langtang zrovnal celú so zemou zosun kameňov, ostal jediný dom. (viac)
Napriek všetkej chudobe a pohromám, Nepálčania sú veselí ľudia, často sa usmievajú. Z mojej skúsenosti sú poctiví a slušní, nestretol som sa s pokusom o podvod. Obchodníci ponúkajú tovar normálnym spôsobom a nesnažia sa vás manipulovať. Skrátka Nepálčania ako ľudia ma príjemne prekvapili.
Nová doba už prišla aj sem, takže domáci majú elektrinu a mobilné telefóny. Prílev turistov spôsobil stavebné eldorádo, tí, čo robia s turistami, zarábajú a ich životná úroveň sa dramaticky zlepšuje. Odvrátenou stranou je odlesňovanie a znečistenie, plasty a priemyslené obaly sa hádžu do rieky na chodník alebo do jaskyne. Všade sú plastové odpadky. Ak chcete byť dobrý turista, odporúčam minimalizovať množstvo plastového odpadu a radšej si kúpiť filter na vodu namiesto jednorázovo balenej vody.
Dostali sme sa vyššie do hôr, kde žijú Tibetské kmene. Je tu chladno, na lúkach sa pasú krížence jakov. Cesta prechádza cez budhistické modlitebné brány. Sú tu kláštory, mnísi v červených habitoch, ešte teenageri v lese rúbu drevo. Na ubytovniach spíme v spacákoch a kedže v noci je teplota pod nulou, v nevykúrenej izbe je nám zima. Vzduch je suchý a začína sa prejavovať nedostatok kyslíka.
Poslednú noc pred vrcholom výletu spíme v stane, je mínus 16 stupňov a fúka vietor. Vstávame 3:30, neuveriteľne jasne vidno hviezdy. Pre organizmus nezvyknutý na výšku je každý krok boj, vo výške 5000 metrov nad morom je zhruba o polovicu menej vzduchu, preto kráčame pomaly a lapáme po dychu. Nedostatok kyslíka sa prejavuje aj nechuťou jesť a bolesťou hlavy. Miestni sú zvyknutí, kráčajú s ľahkosťou, s výškou nemajú problém.
Svitá, sedemtisícové hory pokryté večným snehom vrhajú tieň na kamennú pustatinu, kráčame po kraji zamrznutého jazera, fúka vietor a na každý krok treba dva nádychy. Na vrchole priesmyku je slnko, nastáva úľava z dosiahnutia vrcholu 5100 metrov nad morom. Odtiaľ už len zostupujeme dole, dýcha sa nám čoraz ľahšie. Vraciame sa do tepla a pohodlia.
Nepál je krehká demokracia, len nedávno, v roku 2006 sa skončila občianska vojna proti maoistickým povstalcom. V krajine dlho vládol kráľ, ale incident, kedy šialený princ vyvražil v paláci členov kráľovskej rodiny, prispel k pádu monarchie. Na párty kráľovskej rodiny údajne opitý a hašišom nadrogovaný korunný princ v hneve zastrelil 9 členov kráľovskej rodiny vrátane kráľa a potom sa sám zabil. Na trón sa dostal brat kráľovraha, ktorý sa náhodou na párty nenachádzal, čo podnietilo vznik teórií o tom, či naozaj išlo o náhodu a či sa v skutočnosti všetko neodohralo úplne inak. Nový kráľ v roku 2008 stratil všetku moc. (viac)
Cestou späť do Káthmandu sme svedkami predvolebnej kampane. Ľudia sa na voľby vracajú domov, preto je ťažké zohnať dopravu. Po uliciach jazdia autá s tlampačmi, vyvesujú sa vlajky a miestny politik obieha voličov – na motorke po prašných cestách, v obleku s kravatou a sakom. Voľby sú tu vážna vec. Skoro tak vážna ako svadba. Nepálska svadba trvá aspoň 4 dni, všetci ženy majú farebné šaty, sú obvešané zlatými šperkami. Ľudia jedia a hodujú, skrátka je to drahé a honostné.
Odlietame z krajny krásnych hôr, strmých údolí, z krajny smogu, prachu, špiny a chudoby ale aj z krajiny milých ľudí, ktorí sa vedia tešiť zo života. Medzipristátie v Dubaji je ako na inej planéte, nablýskané pozlátko mrakodrapov a umelých ostrovov. Nakoniec pristávame na Slovensku, doma, v krásnej krajne kde každý frfle, ako zle sa máme. Samozrejme stále je čo zlepšovať, mali by sme bojovať proti korupcii a tak ďalej, ale uvedomme si ako málo stačí ku šťastiu.
